Utekáš, a ani nevieš, kam. Zatváraš oči bez toho, aby si si poriadne zistil, pred čím. Spriadaš milióny slov, nekonečné kvantá myšlienok, a každou sekundou ťa unáša iný prúd obrazov. Každý reálny dotyk spôsobuje virtuálne popálenie. Krv je sladká a tíško pradie, aby ukolísala tvoju pozornosť a nenápadne ti vrazila pocity do hrude. No jej sladkosť ti horkne v slzách, ktoré nikdy nepotečú, pretože nechceš prejaviť bolesť z popálenín.
Snažíš sa spočítať nezmyselné čísla na tabuli vnemov. Keď konečne nachádzaš slabulinkú niť logiky a naplníš sa nádejou na úspech, výsledkom je prázdna množina.
Nechápeš takmer nič z toho, čo ti deň čo deň ponúka vo výstrihu, no tie poškrabané predstavy sa ti neuveriteľne páčia. Rád by si sa ich dotkol aj trochu inak ako letmým nazretím, ale potom si uvedomíš, že aj pre tento plameň utekáš. A tak sa krivka jej pleca stáva tvojím najbezpečnejším zdrojom inšpirácie pre nevysloviteľné sny.
Rád by si ju nežne chytil za ruku a milo jej vryl do prelaktia zopár vražedných odkazov. Potom by si jej vypil zo žíl všetko pokušenie a slastne by si sa otáčal v jej ohni, sledujúc ho spod privretých viečok. A ako by ti pomaly unikal kyslík, dusil by si sa s vedomím, že táto smrť znamená, že ona ťa už nikdy nepopáli.
Keby si prekonal zábrany a nechal sa popáliť všade, kde je to len možné, aby si ju cítil aj v budúcom živote, čoskoro by ťa prestala sledovať ochranná ruka rozumu.
Utekáš, a ani nevieš, že možno si ťa jej krv pripútala tak, že ju odrazu postrádaš. Ona sa vlní životom, bublajúc, vrejúc a sladko tuhnúc v záhybochtlčúcich v tvojej hrudi. Nepomáha ti ani zavretie očí, pretože jej obraz ťa zneisťuje svojím horúcim šepotom. Potichu ťa núti, aby si ju miloval, bez toho, aby si to uvedomovala.
Ibaže... kto by mal naozaj utekať?
Komentáre
=)