Svet okolo mňa

V ruke držala nôž. Zachytil som jej vyzývavý pohľad pod čiernou linkou, ktorá sa jej trochu rozmazala, čím pôsobila nebezpečnejšie. Vedel som o nej, že je zvrhlá. No nedokázal som odolať jej nepredvídateľnosti.

Raz sa na mňa usmievala- vtedy som mal pocit, že svet je nádherný. Keď bola navonok smutná, hoci to niekedy na mňa aj nehrala- chcel som ju utešiť. Keď mi ponúkla pery a vzápätí sa s úsmevom vzdialila rýchlosťou, akou mi vstúpila do života, mal som chuť pevne ju stisnúť a ukázať jej, že ju viem ovládnuť. Manipulovala mnou možno bez toho, aby si to uvedomovala, a mne sa to páčilo. Bola bláznivá, inteligentná, a hoci som jej niekedy nerozumel, niečo neuveriteľne vzrušujúce vyžarovalo z každej bunky jej tela.

A vtedy som uvidel ten nôž. Spočiatku v hmlistých útržkoch kedysi napísaných riadkov. Teraz v jej ruke. Pohrávala sa s ním podobne ako so mnou a ostatnými nešťastníkmi tak šťastnými v jej prítomnosti. Na perách sa jej hojdal mierny úsmev, ktorý by ma v inej situácii v kombinácii s jej pohľadom rozpáli dochrapľava. Teraz som si však nebol istý, ktorá časť jej osobnosti má navrch. Tamtomu dole to bolo surovo jedno, nedbal na moje obavy a stál ako o život. Náležite tomu venovala jeden zo svojích nadvihnutých pohľadov. Prekliata mrcha.

Pomaly sa priblížila ku mne. Cúvol som k stene. Zapichla do mňa varovanie, pretože som mal poslednú šancu újsť pred jej hrou. Ja som však vedel, že je už neskoro. Chcel som, aby ma prestala trápiť, a zároveň som sa modlil, aby pokračovala. Jej horúci dych ma už pálil a zahmlil mi zrak. Priložila mi čepeľ ku krku. Chladila ma. Nevedel som, čo mám urobiť. Chcel som sa prisať na jej pery, ale nepovolila ju. Stiahol som sa, pokorne očakávajúc pokračovanie. Pousmiala sa. Odtiahala nôž a odstúpila. Premerala si ma, na chvíľu položiac pohľad svojich zelených očí na zradcu tam dole. Nebol som schopný reakcie. Vpila sa mi do zahmlených očí, končekom čepele si pomaly prešla po spodnej pere, pousmiala sa, a vytratila sa z miestnosti.

Ľahol som si a stále dookola som si opakoval, čo som práve zažil. Zajtra ju uvidím znovu, avšak bude iná, ani náznakom nepripomenie dnešok. Možno sa na mňa nachvíľu zadíva tým pohľadom, akoby stále držala v ruke nôž, pousmeje sa, keď si to všimnem, a nechá ma, nech si už so spomienkami robím, čo chcem.