Pomaly otváram oči. V hlave mi duní a v ústach mám sakramentsky sucho. Otupene sa obzerám, či nenájdem niečo na pitie. Vonku asi svieti slnko, cez miniatúrne škáry sem prenikajú tenké pásiky svetla. Znechutene si uvedomujem, kde sa nachádzam. A takmer ma napne, keď si v útržkoch začnem vybavovať, čo sa posledné dni dialo.
Začínam vnímať nejasný hluk okolo mňa jasnejšie. Už si spomínam... blízko je železničná stanica. Teraz ma už neprekvapuje drobná padajúca omietka a neprirodzené otrasy miestnosťou.
Prudko sa posadím na kovovej posteli a opriem pohľad o studené priečky na záhlaví. Už viem, od čoho ma tak bolí chrbát... Vedľa mňa sa niečo zahmýri. Zľaknute vyskočím z postele. Chcem újsť, no ruku mám pripútanú k záhlaviu postele. Dlhá pohrebná stuha sa mi našťastie nestiahla okolo zápästia príliš silno. Cítim bolesť na chodidlách. Pozriem dolu a vidím svoje bosé nohy trochu zakrvavene prešľapovať na rozmrvených úlomkoch skla. Zacítila som silný závan, v ktorom doznievalo čevené víno. Čo iné by sa tu pilo? Celé tri dni a noci, nadopovaná a nevnímajúca svet mimo miestnosti potiahnutej čiernym saténom. Radšej znovu vyliezam na posteľ a snažím sa odviazať stuhu z tyče záhlavia.
V tom ma vyruší jeho hlas: "Hej, zlato...!" Vystrčí hlavu z prikrývok a ťahá ma k sebe...
Komentáre